Pred obedom si profesor Kertéš hrdo vykračoval chodbou. Dokonca si jemne zakrepčil a popiskoval. Na katedre, ktorej garantoval študijný odbor v sociálnych, ekonomických a právnych vedách si ho hýčkali. Služobné auto s vodičom ráno pred jeho domom, potom „káva“ s vedúcim katedry, obed vo vybranej reštaurácii, oficiálne 5 hodín prednášok, popravde odučených nejakým domácim asistentom, večer posedenie s kamarátmi z akademického cechu nedotknuteľných. Paráda.
No, nebolo to vždy tak. Boli časy, keď učil viac ako stredoškolský učiteľ, viedol výskum, písal, publikoval, behal po konferenciách. Súkromný a intímny život na dlhodobom bode mrazu, kariérny postup v nedohľadne. Zmena nastala po 89, kedy sa začali zakladať univerzity charakteru od výmyslu sveta. Doslova naskočil na vlak do Poľska, kde sa docentúra dala vybaviť za pár korún a za pár mesiacov. To nič, že nevedel po poľsky, výrazy z nemčiny si pamätal so západných filmov pre dospelých a po anglicky vymenoval 3 – 4 kluby z Premiership. Hodina hanby, bod zlomu i krížova cesta na poľskej univerzite konfesijného charakteru. Habilitačnú prednášku mu preložil v rámci pracovných povinnosti kolega a pán profesor, toho času iba Jozef K., PhD., sa ju naučil naspamäť. Najedená a podpitá komisia sa dlho radila, no nakoniec s udelením titulu súhlasila. Aj vďaka sľúbenému mecheche v najlepšej reštaurácii v meste.
Od tejto chvíle to už bol nôž v masle. Pán doc už mohol reálne garantovať, iba prostredníctvom svojho mena riešiť projekty a najmä výlučne fiktívne učiť. Aktivity a výstupy so svojím menom ani nestíhal registrovať, nepamätal si, čo všetko napísal, vykonal, vyriešil. Jeho podpis sa po dôležitých dokumentoch množil, najradšej sa rozmnožoval na tých, kde boli finančné čiastky. Pozývali ho do komisií, zborov, štruktúr. Stretal sa s politikmi, podnikateľmi, biskupmi. Do zahraničia veľmi necestoval, s inými odborníkmi alebo profesionálmi z praxe sa nestretal. Z povinností keď mohol, tak sa vyvliekol. K študentom bol arogantný, na podriadených pes a k vybraným štedrý.
Na vrchole svojich akademických síl dokázal byť zamestnaný na 4 školách súčasne a študenti ho spoznali až v štátnicovej komisii. Diplomové práce v jeho mene viedli jeho podriadení a on počas pracovnej doby dohliadal na prestavbu svojej chalupy. Jozef nezabúdal. Nezabúdal na Poľsko a na sľub, ktorý dal. A tak mali autobusy a vlaky z Poľska akademickejších cestujúcich, parkovisko pred univerzitou pripomínalo parkovisko pred trhom na poľsko-slovenskom pomedzí. Blízke rodiny členov akademickej obce sa museli zmieriť s tým, že podarúnok na katedrách bol vo forme czekolady, Żubrówky a soplice. Odvážnejší sa terigali aj s oscypkom a kielbasou. Na univerzitnom Eldoráde sa nič nemenilo a ak ste boli v správnom rybníku najväčším sumcom, boli ste nedotknuteľný.
Asi je to obyčajné ľudské. Skúšať kam sa dá až zájsť, veď s jedlom rastie chuť. A tak sa prof. Kertéš rozhodol kandidovať na dekana. V kuloároch mal podporu, podradní podriadení mu vymysleli program a kampaň. Aj miesta a funkcie už boli rozhodené medzi kamarátov. Kto je vysoko, slnko na neho riadne svieti, tieň vrhá väčší, aj vták ho skôr o.erie. Protikandidát vytiahol fakty z minulosti, fotky z prítomnosti a finty v budúcnosti.
Profesor si stále hrdo vykračuje dlhou svetlou chodbou. Pred mesiacom, tesne pred začiatkom nového akademického roka podpísal zmluvu na novej, svojej škole číslo 5. Jozef stále môže, smie a bude garantovať nejaký študijný odbor v sociálnych, ekonomických a právnych vedách.