Včera som bola na hodine jumpingu. Namotala ma naša zástupkyňa, bola som v kolektíve iba pár dní. Vraj jedinečná príležitosť socializácie a športového zážitku. Precvičuje syn jej sestry, toho času našej telocvikárky, niekdajšej riaditeľky. Má licenciu, ak zaplatím permanentku, bude zľava a všetky kolegyne, ktoré chodia si kúpili. Veď je tu aj sociálny fond. A ona sama ručí za kvalitu. No a hlavnou výhodou bolo, že cvičenie je hneď po vyučovaní v našej základke.
Hm, našej a zároveň mojej. Rovnakú ZŠ som navštevovala, preto je aj moja a preto má každý tú svoju ZŠ. Ozaj, kedy ste boli na tej svojej ZŠ vy?
Pýtam sa nie preto, že ja som v priestoroch tej svojej každý deň, ale najmä preto, aby ste videli, kde trávia deti väčšinu času dňa. Ideálne pre rodičov.
Preto ten jumping. Pretože som si až v našej telocvični uvedomila ako ďaleko sme sa v priebehu tých 30 rokoch neposunuli.
Okamžite po vstupe mi zovrel žalúdok nielen od spomienok na šplh na tyči (My, telnatejšie sme túto aktivitu nenávideli), ale aj od smradu, prachu, osvetlenia, omietky, vybavenia.
Od kolegyne, učiteľky telocviku na dôchodku, som dostala kľúče od náradia a náčinia telocvične, keďže tá si šla zapáliť. Vraj mám zohnať karimatky. Cvičenie vedie jej syn, ktorý má v tejto oblasti rozbehnutý biznis. Suma bola rovnaká ako pri bežnom komerčnom cvičení a tak som si myslela, že vybavenie a zariadenie má svoje. Kopla som do nejakých priesvitných sklenených fliaš, prepchala sa pomedzi kozy, ktoré pamätajú aj doby pred štrnganím kľúčov a vek ďalšieho, prevažne hrdzavého náradia siaha hádam až k letnej okupácii. Deti s tým ale očividne necvičia. Našťastie. Konečne som našla karimatky, resp. to, čo sa za ne snažilo vydávať.
Trampolíny som tam však nenašla. Tie parádne nové, ktoré sme dostali z projektu mal chalan v dodávke. Vyniesli ich kolegyne za rázneho manažovania telocvikárky. To, že z hodiny cvičenia bude 45 minút som si ťažkú hlavu nerobila, veď som učiteľka a aj tak asi vládať nebudem To, nad čím mi zostal rozum stáť, bola miestnosť na prezliekanie. Telocvičňa po rekonštrukcii, tak písali v novinách v časoch, keď som na „svojej“ ZŠ ešte nebola. Záruka kvality mala byť stavebná firma blízka predsedovi vtedajšej silnej politickej strany a aj riaditeľ sa poznal s majiteľom. Telocvičňa bola, aspoň na fotografiách, moderná, vyhovujúca takmer všetkým halovým športom, nové toalety, sprchy… Skutočnosť bola o niečo štipľavejšia a aj dosť od pavučín. Intenzita osvetlenia mi pripomenula náš chlievik s prasiatkom. Asi som len rozmaznaná, keďže kolegyne sa bez slova prezliekli.
Cvičenie bolo odfláknuté, prístup ako k neposlušným deťom, typicky slovenský – už aby som to mal z krku. Zo 45 bolo 35 minút. Teda pardon, aby som bola spravodlivá, bolo to 60. Zvyšný čas sme venovali nakladaniu „školských“ trampolín späť do dodávky, pán lektor mal o chvíľu ďalšie cvičenie vo fitku v meste. Pokúsila som sa o sprchu, ale na moje nemalé prekvapenie šla iba studená, zo 4 kohútikov bol funkčný iba jeden, sprchovacia hadica zmenila bydlisko a na mieste umývadla bol akýsi veľký spoločný plechový válov od hrdze. Pomerov znalé kolegyne okolo sprchy iba prebehli. Po prezlečení sa v sliepňavých priestoroch som sa zrazila s pani upratovačkou, sestrou telocvikárky, očividne dôchodkyňou. Ostentatívne dávala rukou a inými prejavmi najavo, že už všetko umyla a upratala a telocvičňa je pripravená na zajtrajších školákov. V jednej ruke kľúče, v ústach cigareta a oblečený kabát prezrádzali, že na dnes padla.
Na malú som nemala ani čas a ani odvahu.
Bol som pred pár mesiacmi,po viac,ako 30 rokoch,keďze... ...
To čo autorka popisuje, je typické pre ZŠ ...
++++++++++++++++++++++++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty